Sme monogamní, ASPOŇ DOČASNE

Adriana FÁBRYOVÁ, Zdravie, 28.7.2011

Sme monogamní, ASPOŇ DOČASNE - rozhovor pro časopis Zdravie, srpen 2011, Zdroj: SPOLOČNOSŤ 7 PLUS | Jaroslav Zvěřina

Mužovi stačí, že je žena mladá a ochotná súložiť. Ženy vyžadujú viac. Pribúda tých, ktoré na život deti nepotrebujú, a prostitútok, ktoré sú skvelé matky. Homosexuálov je, naopak, oveľa menej ako slávne štyri percentá. Niektorí prostitúti to len hrajú. Otvorene sa rozprávame s doc. MUDr. Jaroslavom Zvěřinom, popredným českým sexuológom.

Vnímame sex inak ako naši rodičia?

Od staroveku máme tie isté problémy. Moderný svet iba ponúka viac sexuálneho konzumu a vďaka novým technológiám mení medziľudskú komunikáciu. Pribúda zoznámení prostredníctvom internetu a virtuálnych vzťahov, ale nemyslím si, že by nám hrozil aj virtuálny sex. Technológie erotických komerčných projektov sú síce na vysokej úrovni, takže sa nedá vylúčiť, že onedlho sa sex bude dať napodobniť. Nie však nahradiť.

Nestratili sme prirodzenú hanblivosť, nechýba nám intimita?

Áno, stali sa z nás väčší exhibicionisti. Špeciálne mladí si bez problémov zavesia na internet vyzývavé fotky, snažia sa čo najväčšmi predvádzať. Súvisí to s internetom a médiami, ktoré ich do tejto polohy tlačia. Čo sa týka mužského exhibicionizmu ako sexuálnej deviácie, ten vždy existoval. Pamätám si na exhibicionistov, ktorí po ulici rozhadzovali obrázky svojho prirodzenia. Dnes to robia na internete. Len nedávno vzbudila rozruch aféra okolo istého amerického senátora, ktorý takto rozosielal mladým dámam svoje intímne fotografie.

Aké sú základné rozdiely medzi mužskou a ženskou sexualitou?

Ženy sú vysoko selektívne. Pre ne je najdôležitejší výber partnera. Muž musí spĺňať asi sedem podmienok, aby si ho vybrali. Naopak, muži sú takmer neselektívni. Ako hovoril v jednej knihe Milan Kundera – sú ako smrť, berú všetko. To znamená, že im stačí len málo podnetov, aby žena vzbudila ich sexuálny záujem. Keď spĺňa istý vekový limit a prejavuje záujem o sex, má všetky predpoklady stať sa zaujímavou sexuálnou partnerkou. Zatiaľ čo u mužov je v hodnotení atraktivita partnerky na poprednom mieste, u žien je atraktivita partnera až na štvrtom mieste. Ženy v prvom rade kladú dôraz na sociálnu dominanciu, úspešné povolanie, vzdelanie a majetkové pomery potenciálneho partnera.

Nie sú tieto hodnotenia príliš prízemné?

Rozprávame o sexuálnom správaní, nie o komplexnom partnerskom vzťahu ako duševnej hodnote. Výsledky našich i svetových výskumov sú podobné. Napríklad britská sociologička skúmala, čo musí obsahovať úspešný zoznamovací inzerát ženy a muža. Zistila, že keď žena napíše, že má do dvadsaťpäť rokov a má rada sex, dostane množstvo ponúk. Aby však uspel muž, musí napísať, že má atraktívne zamestnanie, majetok, luxusné auto, kultúrne záujmy, športuje, cestuje, je zábavný i seriózny... Potvrdzuje to aj výskum, ktorý svojho času dostal cenu za najhlúpejší pokus v histórii, ale podľa mňa je veľmi názorný. Často ho ukazujem študentom, keď chcem dokladovať nízku selektivitu samcov v prírode, teda aj mužov. Pred moriaka polopoložíte atrapu samičky, neskôr jej napodobneninu bez chvosta, bez krídel, nôh. Nakoniec ostane len jej hlava nastoknutá na tyči. Samec sa snaží o kopuláciu vo všetkých prípadoch, dokonca aj v tom poslednom. Práve to je motorom erotického biznisu, v ktorom sa na celom svete točia obrovské peniaze. Či už to sú pornografické časopisy, erotické pomôcky, nafukovacie panny, alebo prostitúcia, neexistovali by, keby boli muži rovnako „prieberčiví“ ako ženy. Ženy sa takto nesprávajú, na ne to neúčinkuje.

V čom sa ešte líšime?

Muži aktívnejšie a častejšie vyhľadávajú sex. Ženy sú pasívnejšie. Čo sa týka sexuálnych podnetov, ženy reagujú viac na romantickú erotiku a príbeh, slovom i obrazom. Mužov stimulujú skôr vizuálne podnety, inklinujú k neosobnému, anonymnému sexu, a preto je u nich väčšmi v obľube komerčná erotika a prostitúcia. Žena môže za celý svoj život porodiť maximálne šestnásť detí, zatiaľ čo muž môže vyprodukovať milióny spermií a ak bude mať dostatok ochotných partneriek, môže splodiť aj tisíce detí. V histórii, ale aj v súčasnosti, nájdeme takých mužov, napríklad Džingischána. Opačne je to s rodičovskou investíciou.

Čo to znamená?

Ženy do rodičovstva vkladajú oveľa viac ako muži. Na tom nezmenila nič ani moderná civilizácia, ani snahy rozvedených mužov mať rovnaké práva na výchovu detí ako matky. Materstvo by sme mali považovať za posvätnú inštitúciu a rešpektovať ho. Hoci je pravda, že stúpa počet žien, ktoré chcú rodiť až po tridsiatom piatom roku života, keď je už prirodzená možnosť otehotnieť nižšia. Pribúda aj tých, ktoré s deťmi programovo nerátajú. Majú partnera, zvyčajne sú vysoko inteligentné, ale uprednostňujú kariéru, cestovanie, koníčky. Skrátka, deti na život nepotrebujú. Sociológovia ma už pred desiatkami rokov upozorňovali, že ich pribúda. Ja som im neveril, tvrdil som, že materský pud je veľmi silný a takmer každá žena túži mať aspoň jedno dieťa. Ale zrejme to tak nie je.

Sme monogamní, ASPOŇ DOČASNE - rozhovor pro časopis Zdravie, srpen 2011, Zdroj: SPOLOČNOSŤ 7 PLUS | Jaroslav Zvěřina

Výskumy aj život dokazujú, že muži inklinujú k striedaniu partneriek väčšmi než ženy. Ako je to teda s ľudským druhom – sme monogamní alebo promiskuitní?

Človek je sukcesívne monogamný. To znamená, že sme schopní erotickej fascinácie a dokážeme nadviazať emotívne intenzívny párový vzťah. Nie sme však biologicky naprogramovaní tak, aby ten vzťah vydržal doživotne alebo dlhodobo. Preto za život môže človek vystriedať niekoľko partnerských vzťahov, väčšinou monogamných. Bezhlavá promiskuita, pri ktorej by menil množstvo partnerov či partneriek, je len záležitosťou niekoľkých percent populácie. Nezodpovedá ľudskej prirodzenosti.

Tvrdíte, že prostitúcia nedeformuje povahu – prostitútka môže pokojne vykonávať svoje remeslo a pritom byť vynikajúcou matkou a manželkou. To ich tak dobre poznáte?

S kolegami sme sa v deväťdesiatych rokoch snažili mapovať nový fenomén, ktorý prišiel na naše územie po páde komunizmu. So ženami na ulici sa ťažko komunikovalo, ale mali sme kontakty v erotických salónoch. Zistili sme, že prostitútky často vedia erotický biznis oddeliť od osobného života. Mnohé z nich sa socializovali, stali sa z nich usadlé a počestné dámy. Navyše si treba uvedomiť, že často boli k prostitúcii donútené, či už vydieraním, telesným násilím, alebo sociálnymi pomermi. Za posledné roky však počet prostitútok v Česku a na Slovensku vzrástol, pretože z východu začali migrovať ženy z Balkánu a postsovietskych republík. Zväčšuje sa riziko prenosu HIV, pohlavných chorôb, drogových závislostí, kriminality.

Dá sa obchod s bielym mäsom nejako ovplyvniť?

Stále nevieme nájsť vhodný model regulácie prostitúcie. Niekto chce ísť cestou absolútnej represie, ako napríklad Švédi, ktorí trestajú prostitútky aj zákazníkov. Tým však docielia iba to, že ich zatlačia do ilegality a stratia s nimi akýkoľvek kontakt. Američanov som sa raz pýtal, ako s nimi komunikujú. Odpovedali, že nijako, prostitúcia je v USA ilegálna. Druhý extrém je registrácia prostitútok, reglementácia. To budú ešte väčšmi vykorisťované. K pasákom a zákazníkom pribudnú policajti a úradníci, ktorí ich budú šikanovať. Registrácia navyše zachytí maximálne tridsať percent všetkých prostitútok. Zvyšok je automaticky kriminalizovaný, pretože nebudú mať registráciu. V Česku nedávno organizácia Rozkoš bez rizika spravila anketu medzi prostitútkami o ich vzťahu k zákonu o registrácii prostitúcie. Výsledky ukázali, že väčšina také riešenie odmieta. Zatiaľ sa v tejto oblasti nepodarilo nič múdre vymyslieť. Myslím si, že istou cestou je výchova mužov a snaha presvedčiť ich, že taký sex je nebezpečný. V našich prvých výskumoch prišlo v Česku do kontaktu s prostitútkou asi deväť percent mužov. Teraz aspoň nejaký styk s prostitútkou má asi štrnásť percent mužskej populácie. Česi to však „neutiahnu“, klientmi sú zväčša cudzinci – kamionisti, obchodní cestujúci, biznismeni na cestách. Mali by sme tiež podporovať nevládne organizácie, ktoré komunikujú s prostitútkami a hľadajú cesty, ako ich vrátiť do väčšinovej spoločnosti a mierniť riziká spojené s najstarším remeslom.

Čo homosexuálni prostitúti?

Tí prinášajú ešte väčšie riziko. V minulom roku sme zaznamenali v Prahe miniepidémiu syfilisu u chlapcov, ktorí sa prostituujú v gay salónoch. Zaujímavé pritom je, že väčšina z nich vôbec nie sú homosexuáli, robia to len ako biznis.

Ako vníma homosexualitu moderná sexuológia?

Ako variant bežnej sexuality, nie ako chorobu, poruchu či zločin. Sex medzi dospelými ľuďmi rovnakého pohlavia, ktorý nie je vynútený, sa stal súčasťou normy. V každej kultúrnej formácii vždy existovali gayovia a lesbičky. Táto menšina sa v priebehu dejín ani nezväčšuje, ani nezmenšuje. Rozhodne to však nie sú štyri percentá, ako tvrdil známy americký sexuológ Alfred Kinsey, je ich oveľa menej. Ešte stále však nevieme, prečo a ako homosexualita vzniká. Pravdepodobne ide o nejakú genetickú dispozíciu a isté preprogramovanie mozgu v období vývoja plodu alebo tesne po narodení dieťaťa. S odlišnou sexuálnou orientáciou sa musí vyrovnať nielen väčšinová spoločnosť, ale aj sami homosexuáli. Niektorí to dokážu rýchlo, iní s ťažkosťami. Poznám mužov, ktorí sa s tým celý život nezmierili a snažia sa štylizovať do väčšinovej sexuality, alebo svoju orientáciu úzkostlivo skrývajú, hoci o nej každý vie. To im prináša problémy a utrpenie. U nás to bol napríklad herec Eduard Cupák, na Slovensku Michal Dočolomanský.

Osobitnou skupinou sú transsexuáli.

Problém je v tom, že ešte stále nevieme, ako transsexualitu máme chápať – ako chybne vyvinuté telo alebo chybne vyvinutý mozog? Isto vieme len to, že niekde vo vývoji človeka sa stala chyba, ktorú chceme napraviť. Napraviť sa dá len zmenou pohlavia, čo je komplikovaná a dlhotrvajúca liečba súvisiaca aj s financiami. Ak chce transsexuál zmeniť svoje pohlavie, musí brať hormóny, podstúpiť náročné plastické operácie, zvládnuť zásahy do psychiky aj zmenu sexuálnej roly.

Čo nás najväčšmi trápi?

MUŽI

Jednoznačne dominujú ťažkosti s erekciou. Tá sa totiž nedá prestierať, ak má prísť k pohlavnému spojeniu. Každý muž sa v živote stretne s tým, že zlyhá. Ak tvrdí, že nie, klame. Asi tretina mužskej populácie u nás trpí erektilnou dysfunkciou, zlyhávaním, ktoré je pravidelné, dlhodobé a vyžaduje si liečbu. Máme lieky, ktoré zlepšujú prekrvenie penisu, a teda aj jeho stoporenie. Okrem originálnych sú na trhu už aj generiká, ktoré majú rovnaký účinok, ale sú lacnejšie. Druhou najčastejšou poruchou je predčasná ejakulácia, teda krátke trvanie pohlavného styku.

ŽENY

Najčastejšie sa sťažujú na nízky záujem o sex. Problém je však často v tom, že žene chýba túžba milovať sa s jedným konkrétnym partnerom, pri druhom by chuť mala. Žiaľ, na túto dysfunkciu zatiaľ lieky neexistujú, pokusy nie sú veľmi presvedčivé. Žene by som musel na recept predpísať erotickú fascináciu, zamilovanosť – keby ju mala, problém by sa vyriešil. Ďalšia vec je chýbajúci orgazmus. Pocitové vyvrcholenie ženy je totiž menej samozrejmé ako u muža.

Prečo niektoré ženy nepoznajú malú smrť?

Prečo niektoré ženy nepoznajú malú smrť? z článku Sme monogamní, ASPOŇ DOČASNE - rozhovor pro časopis Zdravie, srpen 2011, Zdroj: SPOLOČNOSŤ 7 PLUS | Jaroslav ZvěřinaSúvisí to s rozdielnym biologickým vývojom pohlaví. Orgazmus síce žene poskytuje nové pocitové kvality, ale z reprodukčného hľadiska nie je podstatný. Žena ho na plodenie potomstva nepotrebuje, preto príroda nemala dôvod posilňovať túto časť sexuálneho vzťahu. Niektoré ženy to pociťujú ako hendikep a chcú to riešiť. Máme však asi desať percent žien, ktoré orgazmus nikdy nezažijú a neprekáža im to. A asi sedemdesiat percent ho niekedy predstiera. Je jednoduchšie zahrať ho a presvedčiť partnera, že všetko je, ako má byť, a obaja sú spokojní. Ale rozdiel medzi predstieraným orgazmom a skutočným je obrovský. Dokazuje to aj dynamické zobrazenie ženského mozgu. Keď žena orgazmus predstiera, jej mozog ostáva aktívny (obr. č. 1). Keď ho prežíva naozaj, mozog sa „vypne“, aktivuje sa len časť zodpovedná za túto emóciu (obr. č. 2). Parížske prostitútky asi vedeli, čo hovoria, keď tvrdili, že orgazmus je „petit mort“, malá smrť.

RSSRSS| pro nevidomépro nevidomé| tisktisk
Privátní poradna doc. MUDr. Jaroslava Zvěřiny, CSc.